Bol raz jeden strom ...

"Hovorí sa, že raz vyrástol zvláštny strom.

Bol zaujímavý tým, že stále, keď na ňom vypučal nový zelený list plný života, súčasne sa objavil aj jeden čierny list, ktorý však nežil. A tak strom rástol veľmi pomaly. Míňal veľmi veľa energie odmietaním svojich čiernych listov. Susedné stromy neoceňovali túto odlišnosť, a preto stále dúfali, že čierne listy raz opadnú. To bolo ich jediné želanie.

Ale život dal stromu postupne uvedomenie, že čierne listy nikdy neopadnú!

Predtým ale uveril tomu, že skoro zomrie a trpel ako nikdy predtým. No práve toto utrpenie ho doviedlo k pochopeniu , aby pochopil zmysel všetkého.

Vtedy sa rozhodol pre zmenu. Rozhodol sa stotožniť sa so všetkými svojimi listami . Koniec koncov, zelené listy stále mal, začal si ich uvedomovať a vážiť si ich viac. Čím viac ďakoval zeleným listom, tým viac rástli a boli silnejšie. Súčasne s nimi stále pribudol jeden čierny list, ale stromu to už tak nevadilo.

A tak smelo rástol ako kedykoľvek predtým a zdalo sa, že viac ako voda a slnko mu dávalo túto silu rastu jeho seba prijatie a toto uvedomenie. Obrovské konáre sa vzpínali k oblohe a napĺňali korunu stále väčším množstvom zelených aj čiernych listov. Strom stúpal zo svojho kmeňa, zo svojej podstaty. Tak veľmi miloval svoje zelené a už aj čierne listy, že rástol ako žiaden iný.

Ako storočný stále žil s vedomím, že život mu už nebude donekonečna darovať stále viac listov alebo času, a tak stále dával lásku čiernym listom a pokúšal sa ich milovať.

No zo začiatku nevedel ako na to. Ako milovať čierne, suché listy. Predtým si ich nevšímal, naozaj sa na nich nikdy nepozeral ako na tie zelené. Ale on sa rozhodol milovať seba samého takého aký bol, až začal vyzerať tak ako nikdy predtým.

A tak sa stalo, že si raz uvedomil, že už nemá čierne listy. Že to, čo vyzeralo ako čierne listy, bol vlastne len tieň zelených. Vtedy pochopil, že nepotreboval stále len zelené listy, ale aj ich tieň, ktorý osviežoval konáre a kmeň v horúcich dňoch. A jeho láska za toto pochopenie a uvedomenie bola taká veľká, že pochopil toho omnoho viac. Miloval tak ako nikdy predtým. Miloval zelené listy, čierne, svetlo aj tieň. Miloval prítomnosť a aj svoje minulé ilúzie.

A sila tejto lásky urobila zázrak.

Každý čierny list, ktorý kedysi odmietol, sa premenil na dúhu farieb a tieňov, na svetlo porozumenia a na trblietanie svetla. A ostal takto naveky. Plný listov, svetla a farieb, a hviezda porozumenia nad jeho korunou.

Hovorí sa: "Pozri na strom, prihovor sa duchu stromu a načúvaj. Načúvaj jeho bytiu a jeho pochopeniu, že úplne všetko tu má svoje miesto. Aby si dokázal poďakovať za to čo máš, prijať všetko čo odmietaš a navždy to všetko premeniť do svetla. Do koruny, ktorá stúpa k nebesám."

Opakom strachu je vraj láska. Ja si myslím, že odvaha. Pretože to, čo objíma všetko, nemôže mať opak. Za hranicou tzv. dobra a zla je všadeprítomná LÁSKA, ktorá objíma všetky protiklady.

S láskou pre teba

Monika Almaatra